Už niekoľko dní pozorne sledujem dianie v zdravotníctve a musím priznať, udivuje ma to množstvo demagógie s ktorou je naša verejnosť dennodenne konfrontovaná a traumatizovaná. Pokúsim sa vysvetliť niekoľko základných príčin, prečo sú slovenskí lekári takí nenásytní a tvrdohlaví.
1. Zákonník práce – hovorí jasnou rečou o práci nadčas a o dĺžke pracovnej smeny, taktiež o dĺžke pracovného voľna. Ako je to v našich nemocniciach? Všetko po starom, presne tak, ako to fungovalo desiatky rokov. V praxi to znamená, že z dôvodu nedostatku personálu vo väčšine nemocníc sa Zákonník práce nedodržiava. Lekár dostane na podpis prílohu k pracovnej zmluve, že dobrovoľne súhlasí s prácou nadčas a samozrejme ju aj „dobrovoľne“ podpíše. Nemá na výber.V praxi to znamená, že keď je na oddelení málo lekárov, lekár po službe neodchádza domov, ale zostáva v práci, teda ak má službu v pondelok, ráno nastúpi do práce, poobede a v noci má „službu“ a v utorok ráno po 24 hodinovej smene neodchádza domov ako mu to nariaďuje zákon, ale zostáva na pracovisku ďalšich 8 hodín. Domov sa teda dostane v utorok poobede po 32 hodinách strávených v nemocnici. Ak má šťastie a už do konca týždňa službu nemá, tak do práce príde ešte v stredu, štvrtok a piatok už „len“ na 8 hodín. A náhrada za víkend strávený na pracovisku v podobe pracovného voľna? Žiadna. V pondelok by totiž na oddeleniach našich nemocníc nemal kto liečiť. Bolo by dobré zamyslieť sa, prečo je tak málo lekárskeho personálu v nemocniciach…Bežnou praxou je písanie dvoch výkazov mzdových nárokov, jeden je pre prípadnú kontrolu z úradu práce…Nečudujme sa teda našim lekárom v nemocniciach, že po ťažkej službe si nárokujú nič viac, nič menej, len dodržovanie zákona, lebo chcú žiť ako ľudia. Uvedomme si, že od rozhodnutia unaveného prepracovaného lekára často závisí náš život!
2. Platba za diagnózu – je spravodlivá, reflektuje totiž na reálne náklady poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. O jej zavedení sa hovorí 15 rokov a stále nič. Asi bordel v zmysle paušálnych platieb na hlavu niekomu vyhovuje…Súčasný systém je taký, že bez ohľadu na diagnózu, dostane nemocnica za pacienta od jeho poisťovne paušál. Tento väčšinou zďaleka nepokrýva náklady na liečbu. Výsledkom je to, že komplikovaného pacienta, ktorý bude pre nemocnicu drahý, nikto nechce prijať. Pre poskytovateľa je z finančného hľadiska najlepšie mať naplnené lôžka chorými ľuďmi s ľahkými diagnózami, ktorých liečba nie je nákladná. Tento fakt nielenže znevýhodňuje pacienta, ale deformuje aj trh práce. Riaditeľ nemocnice nepotrebuje za každých okolností špičkových odborníkov, špecialistov na komplikované výkony a diagnózy ktorých liečba je drahá, lebo týchto pacientov sa snaží vôbec neprijať. Doterajšie platby poisťovní často nepokrývajú náklady na liečbu, takže nemocnica sa snaží čo najviac šetriť, pacient často nedostáva to, čo by aj v slovenských podmienkach dostať mohol.
3. Vymožiteľnosť práva. Poisťovne sa správajú voči nemocniciam arogantne a z pozície sily. Revízni lekári nachádzajú často malicherné formálne nedostatky v zdravotníckej dokumentácii a nemocnici škrtajú platby, aj keď ide o evidentne dobre odliečeného pacienta, na ktorého nemocnica minula preukázateľne viac prostriedkov ako je výška paušálnej platby za pacienta. Nemocnica môže nesúhlasiť, odvolať sa, avšak to na veci spravidla nič nezmení. Súdnou cestou vymáhať oprávnené nároky od poisťovne sa nemusí oplatiť, na budúci polrok to môže poisťovňa pri uzatváraní nových zmlúv a limitov neposlušnej nemocnici „spočítať“. V praxi to teda znamená, že liečba nech stojí čokoľvek, poisťovňa zaplatí toľko, koľko uzná za vhodné. Rád by som tiež natankoval 50 l benzínu a zaplatil len 20 Euro, lebo toľko uznám za vhodné. A znova sme pri platbe za diagnózu. Je to spravodlivý mechanizmus. Vyčísliť ktorá „choroba“ koľko stojí. Potom ale vznikne otázka, kto to všetko zaplatí? Máme na to v poisťovni dostatok prostriedkov? Nie? Treba spoluúčasť? Alebo zvýšiť odvody? Politicky háklivé. Aj toto sú odpovede na otázku, prečo sa 20 rokov problémy zdravotníctva odsúvajú každou garnitúrou.
4. Plat lekára. Často počúvam, že v našom státe sa snažíme budovať vzdelanostnú ekonomiku. Je to smiešne, že vrámci tejto rétoriky majú učitelia najnižšie platové ohodnotenie. Je prinajmenšom nekorektné zo strany niektorých médií informovanie o platovývh pomeroch lekárov, samozrejme vypichujú sa tie najvyššie čísla v snahe diskreditovať. Výpovednú hodnotu nemá absolútne číslo, ale treba ho korelovať s počtom nadčasových hodín. Zaujímavá je teda hodinová mzda a nie to, koľko „nenásytný“ lekár zarobí spolu so 160 hodinami nadčasov a nočných služieb, piatkov, sviatkov. Hodinová mzda lekára absolventa sa pohybuje okolo 4 Eur. Je to mzda upratovačky. Hodinová mzda plne špecializovaného lekára, ktorý po nociach vykonáva službu pri lôžku akútneho pacienta trebárs aj na anesteziologických a chirurgických oddeleniach sa pohybuje okolo 6 euro na hodinu. Nechce sa mi ďalej rozvádzať túto problematiku, ale ruku na srdce, zdajú sa nám tí lekári ešte stále takí nenásytní?
Je mi ľúto pani premiérky, ktorá „srdcervúco a úprimne“ prosí lekárov, aby sa vrátili k svojim pacientom. V tomto kontexte 20 ročného neriešenia problémov v zdravotníctve, vedomého zahmlievania a dezinformovania, vyznieva veľmi poľutovaniahodne vyjadrenie, že len vyhlásením núdzového stavu sa zabezpečí zdravotná starostlivosť v našej krajine. Tá tu už nie je zabezpečená dlho, hlavne nie na takej úrovni akú by sme mohli mať. Súčasný stav je výsledkom dlhodobého ignorovania a neriešenia nepriaznivej situácie. Je klamstvom, a snahou o diskreditáciu, výrok, že lekári berú pacientov ako svojich rukojemníkov. Uvedomme si, že lekárom neide o nič iné, len o nastolenie fungujúceho systému. Svojim protestom bojujú nielen za seba , ale v konečnom dôsledku aj za svojich pacientov, lebo neviem či si to dostatočne uvedomujeme, ale v súčasnosti dostávajú v takomto systéme nielen lekári, ale aj pacienti „hrubé hodiny„. Systém funguje pre kadekoho, len nie pre jeho najpodstatnejšie súčasti, teda pre pacienta a jeho lekára.