miralen

Neskutočné, čo Maďari zase chcú!!! Maďari sú náš južný sused, s ktorým máme neustále problémy, maďarská menšina na Slovensku sa nevie zmestiť do kože. Vytváranie nepriateľa z Maďarov nie je v našich končinách žiadnou novinkou, bolo to žiadúce už za prvej Československej republiky, lebo spoločný nepriateľ mal zomknúť národy v novom štáte, je to často žiaduce aj teraz, keď politické strany hrajúce na národnú nôtu vyťahujú národnostnú kartu, nechápajúc, že zbytočné bičovanie emócií môže byť začiatkom väčšieho konfliktu. V našich končinách sa Maďari často vykresľujú ako nacionalistický národ, ktorý sa nevie zmestiť do kože, v kontraste s tým, my Slováci sme tí ukrivdení, ktorí sa stále len bránia. Pozrime sa na to však aj z druhej strany, lebo interpretácia dejín može vyzerať z pravého brehu Dunaja trocha inak. Napríklad očami Maďara, nášho južného suseda. Tisícročný útlak Slovákov je mýtus, nakoľko obyvateľstvo v našich končinách dlho nepociťovalo príslušnosť k národu, ľudia sa nedelili na základe toho, akým jazykom rozprávali, ale podľa toho, na ktorom feudálnom panstve žili. Zgrupovali sa nie na základe vtedy ešte neexistujúcej národnej identity, ale okolo svojho feudála, ktorý bol pánom nad ich životmi. V rannom stredoveku bolo šírenie akýchkoľvek myšlienok, teda aj národných, problematické, nakoľko neexistovala kníhtlač, listiny sa množili len prepisovaním, čo bolo veľmi pracné. Myšlienka zaznamenaná na listinný dokument sa z miesta na miesto šírila len rýchlosťou koňa, na ktorom cválal posol. V tom čase si ľudia málo uvedomovali, aj vzhľadom na svoju fyzickú aj mentálnu izolovanosť, že niektorí hovoria iným jazykom. Teda tisícročný útlak? Určite nie. Skôr vojny medzi feudálmi a ich poddanými. Národné povedomie obyvateľstva v strednej Európe sa začínalo vzmáhať až v prvej polovici 19. storočia, čo v našich v podmienkach Habsburgskej monarchie vyústilo v roku 1848 do povstania národnostných menšín voči vládnucim Rakúšanom . Maďari predstavovali v tom čase, samozrejme okrem vládnucich Rakúšanov, najvyspelejšiu národnostnú entitu, či už po stránke hospodárskej, vzdelanostnej, kultúrnej, politickej…Žiadali zrovnoprávnenie svojho postavenia s vládnucimi Rakúšanmi, revolúcia bola krvavá s množstvom obetí na oboch stranách, Maďari si jej začiatok pripomínajú národným sviatkom 15. marca, kedy si pripínajú na oblečenie červenobielozelenú trikolóru-kokardu /Petofi, Kossuth/. Slovenský národ samozrejme v revolučnom roku tiež nezostal bokom, štúrovci sformulovali svoje požiadavky voči Viedni, lebo v tom čase aj Maďari boli voči Viedni v rovnakom postavení ako Slováci, teda v podriadenom. Viedeň sa snažila silu podrobených národov oslabiť v zmysle divide et impera, rozdeľuj a panuj, sľúbila teda Slovákom, že ak jej dobrovoľnícke zbory pod vedením Štúra pomôžu potlačiť ozbrojené maďarské povstanie, vyhovie slovenským požiadavkám. Tak sa aj stalo, Slováci sa postavili na stranu Viedne, maďarské povstanie bolo potlačené, avšak Viedeň na sľub daný Slovákom rýchlo zabudla. Nezabudli však Maďari. Po necelých 20 rokoch, sa im v druhej polovici 19. storočia predsa len podarilo získať politickú rovnoprávnosť v Rakúskej monarchii, táto sa premenovala na Rakúsko-Uhorskú monarchiu s dvoma hlavnými mestami, Viedňou a Budapešťou. Územie dnešného Slovenska spadalo do uhorskej časti monarchie, teda pod správu Maďarov. Samozrejme, tí, pamätajúc si slovenskú zradu v revolučnom roku 1848, sa Slovákom pomstili silnou násilnou maďarizáciou, zatváraním slovenských škol, politickým, kultúrnym a sociálnym útlakom. Toto obdobie trvalo 50 rokov, až do konca prvej svetovej vojny v roku 1918. Vtedy naozaj možno hovoriť o maďarskom útlaku. V roku 1918 skončila 1. svetová vojna, rozpadlo sa Rakúsko-Uhorsko, jeho politická deštrukcia bola zavŕšená Trianonskou zmluvou, ktorá okrem Rakúšanov najbolestivejšie zasiahla Maďarov.

https://pestisracok.hu/wp-content/uploads/2018/10/Magyarorsz%C3%A1g-etnikai-t%C3%A9rk%C3%A9p.jpg

Trianonská zmluva napísaná víťaznými mocnosťami, hlavne Francúzskom, nakreslila hranice nástupníckych štátov. Pre Maďarov bola veľmi bolestivá a dodnes je traumatizujúca. V roku 1918 malo Uhorsko cca necelých 20 miliónov obyvateľov, z toho necelých 10 miliónov bolo Maďarov. Maďarský národ v dôsledku nových hraníc prišiel cca o 1/3 obyvateľstva. Pripomínam, že to neboli Slováci, Chorváti, Rumuni, či iné národnosti, ale príslušníci maďarského národa, ktorí sa na základe Trianonskej zmluvy ocitli mimo hraníc svojej materskej krajiny a nechcene sa stali maďarskými menšinami v okolitých krajinách. Na severe, v novovzniknutej Československej republike /na Slovensku/ sa ocitlo, zostalo cca 750 tisíc Maďarov, na východe, v terajšom Rumunsku, ostalo mimo Maďarska 2 milióny Maďarov, na juhu v krajinách bývalej Juhoslávie a na západe – v terajšom Rakúsku, cca 250 tisíc Maďarov. V súčte 3 milióny Maďarov sa ocitlo mimo hraníc svojej vlasti, nie dobrovoľne, ale násilím. Treba si uvedomiť, že sa písal rok 1918, resp, 1921. Okrem toho, že tento výsledok znamenal pre Maďarov ekonomickú katastrofu, bola to aj ľudská tragédia. Režim na hraniciach bol v tých časoch tvrdý, hranica doslova znamenala rozdelenie, roztrhnutie rodinných, priateľských zväzkov na dlhé desaťročia. Maďari sa do okolitých novovzniknutých štátov nepýtali, tie územia obývali po generácie. Napriek tomu, že ostali doma, vo svojich domovoch, zrazu sa ocitli v nástupníckych štátoch monarchie v úlohe menšiny, na základe politického rozhodnutia mocností v Trianone, na základe posúvania hraníc. Keby sa v tom čase hranica kreslila na základe etnickej , jazykovej hranice, teda súvislého osídlenia jedným národom, Československo by nezískalo celý južný pás terajšieho Slovenska súvisle obývaný Maďarmi, taktiež Rumunsko by nezískalo Sedmohradsko, atď. Nakoniec aj naše hlavné mesto Bratislava, mala v roku 1918 pestré národnostné zloženie, 40% obyvateľov sa hlásilo k nemeckej národnosti, 40% k maďarskej a len 20 % k slovenskej. V druhej našej metropole, v Košiciach, sa v roku 1919 z jej 5O tisíc obyvateľov, 75%, teda skoro 40 tisíc, hlásilo k maďarskej národnosti. Postavenie maďarskej menšiny v spomenutých štátoch bolo až do začiatku 2.svetovej vojny nezávideniahodné. Boli považovaní za nespoľahlivých občanov, nepriateľov štátu, určité obdobie boli pozbavení aj volebného práva, práva vzdelávať sa v materinskom, teda maďarskom jazyku, bol im zhabaný majetok, boli to občania druhej kategórie, považovaní za nespoľahlivých, nelojálnych k republike, nesmeli pracovať v štátnych službách. V roku 1918, po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie, malo vznikajúce vznikajúce Československo pri vytyčovaní hraníc neprimerané územné nároky. Uvažovalo sa aj o tom, že Balaton by bol hraničným jazerom medzi Československom a Maďarskom, resp. pozdĺž terajších rakúsko-maďarských hraníc mal vzniknúť koridor až do Chorvátska, ktorý by spájal Československo s južnými slovanmi. Československo využilo náklonnosť víťazných veľmocí, Francúzska, Veľkej Británie a sčasti USA, ktorých cieľom bolo rozložiť silného konkurenta v strede Európy, monarchiu, na množstvo malých nástupníckych štátov, ktoré by sa dali ľahko ovládať. Zároveň chceli čo najviac oslabiť Maďarské kráľovstvo. Tak sa stalo, že Československo získalo české pohraničie, Sudety, takmer výlučne osídlené Nemcami, a Slovensku pripadol južný pás kompaktne osídlený Maďarmi. V roku 1921, podľa sčítania ľudu, žilo v Českolovensku cca 6,5 mil. Čechov, vyše 3 milióny Nemcov, niečo cez 2 mil. Slovákov, 750 tisíc Maďarov, cca 500 tisíc Rusínov. Politická reprezentácia v Prahe v snahe eliminovať vplyv menšín, prišla s koncepciou čechoslovakizmu, teda jedného národa Čechoslovákov, lebo aj samotní Češi tvorili v podstate len cca 50% obyvateľstva, čo bolo na štátotvorný národ predsa len málo. Aj po pripočítaní cca 2 miliónov Slovákov, sa tento pomer vyšplhal len na 65%, to znamená, že v roku 1921, bol každý tretí občan Československa inej národnosti ako Českej, alebo Slovenskej. Takéto usporiadanie hraníc vyvolalo otázniky o udržateľnosti takéhoto stavu. Výsledkom prvej svetovej vojny bola nielen takto rozkúskovaná monarchia, ale aj hospodársky na kolená zrazené Nemecko, ktoré smerovalo do obrovskej chudoby a hospodárskej krízy. Mnohí vtedajší politici sa vyjadrili, že takýto výsledok prvej svetovej vojny bude neudržateľný, povedie len k nestabilite a bude dôvodom na vojnu ďalšiu, druhú svetovú. Mier trval len 20 rokov. V roku 1938 na základe Mníchovskej dohody prišli Čechy o pohraničné územia osídlené 3 miliónmi Nemcov, teda títo Nemci sa vrátili do materskej krajiny. Viedeňská arbitráž rozhodla o tom, že Slovensko vráti Maďarsku svoje južné územia, tie, ktoré boli v tom čase kompaktne osídlené 750 tisíc Maďarmi. Išlo o mestá s maďarským obyvateľstvom ako Šamorín, Dunajská Streda, Galanta, Šaľa, Nové Zámky, Komárno, Štúrovo, Levice, Šahy, Rimavská Sobota, Lučenec, Fiľakovo, Rožˇnava, Košice, Kráľovský Chlmec a ďalšie. Naša, slovenská interpretácia dejín hovorí o odtrhnutí územia, avšak Maďari sa na to pozerajú opačne. Po 20 rokoch sa im vrátilo len to, čo bolo ich. Maďarská politická reprezentácia mala po prvej svetovej vojne skúsenosť s Francúzskom, ktoré bolo hlavným strojcom rozdrobenia Maďarska na základe Trianonskej zmluvy.Po nástupe hitlerovského Nemecka sa obrátili k Nemecku ako k spojencovi, ktorý im zabezpečil navrátenie terajšieho južného Slovenska na základe už spomínanej Viedeňskej arbitráže. Na základe týchto skutočností, bolo po 2. svetovej vojne Maďarsko, ako spojenec Nemecka, zaradené medzi porazené štáty. V roku 1946 prišlo znova o spomínané územia na juhu terajšieho Slovenska, zároveň muselo Československu odstúpiť vtedy čisto maďarské dediny Rusovce /Oroszvár/ a Čunovo /Dunacsún/, resp. chorvátsko-maďarské Jarovce /Járfalu/, aby Bratislava, ako hlavné mesto Slovenska nebola priamo na hranici, ale mala svoje strategické predmostie.

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Czechoslovakia_1930_linguistic_map_-_cz.svg

Spomínal som, že na základe rozdrobenia Maďarska po prvej svetovej vojne, sa ocitlo v Rumunsku 2 milióny Maďarov, Na Slovensku 750 tisíc, a cca 250 zisíc v Rakúsku, Chorvátsku a Srbsku. Po 100 rokoch sa počet príslušníkov maďarskej menšiny v Rumunsku z 2 mil. scvrkol na 1,2 milióna, na Slovensku zo 750 tis, na cca 410 tisíc, zatiaľ čo sa počet Slovákov a Rumunov za posledných 100 rokov výrazne zvýšil. Počet Slovákov takmer o 100%. Tieto údaje sú výsledkom 100 ročného asimilačného tlaku na príslušníkov maďarskej menšiny…Dnes možno bežne stretnúť na Slovensku ľudí s maďarským priezviskom, ktorí nevedia po maďarsky ani slovo, pričom priznajú, že ešte starí rodičia boli čistí Maďari…Žeby nielen Maďari 50 rokov, od RakúskoUhorského vyrovnania po koniec prvej svetovej vojny , násilne pomaďarčovali? Asi sme aj my, posledných 100 rokov, od konca prvej svetovej vojny až dodnes poslovenčovali… Maďari sú , a aj budú našimi južnými susedmi, neodídu, nevyparia sa. Po mnohých vzájomných krivdách a prežitých tragédiách sa črtajú podmienky na kľudnejšie spolunažívanie. Túto šancu by bolo hriechom nevyužiť. Spolupráca so susedmi vedie k prosperite. Prestaňme stále hľadať toho, kto prvý hodil kameňom. Maďari sú rozhodne inšpiratívnym, hrdým národom s bohatou históriou, ktorej súčasťou sme aj my. Nakoniec už v 12. storočí obyvateľstvo na tomto území bránilo Európu pre Tatármi, Mongolmi, a o 400 rokov neskôr pred Turkami. Nie je vylúčené, že sa tento región bude musieť teraz brániť pred Európou, pred diktátom nanúteným z Brusselu… Tento krátky a zjednodušený, exkurz si nevyhradzuje právo na bezchybnosť, chce len ukázať, že existuje aj iný pohľad na turbulentnú spoločnú históriu, tiež legitímny . Z druhého brehu Dunaja.